Príbeh
pivovaru

Je to príbeh ľudí z periférie, ktorí chceli a naozaj urobili niečo dobré pre seba aj svoju štvrť.

Predstavte si, že dobrých päťdesiat rokov pred vznikom samostatnej republiky začnú Česi plánovať, že chcú vlastný český pivovar. To nebolo len tak.

V Prahe sa vtedy biznis točil najmä okolo nemeckého kapitálu.

Z čisto českých zdrojov dali dokopy dosť peňazí a pivovar postavili s myšlienkou českého národného podniku. Zamestnával českých ľudí a uprednostňoval českých obchodných partnerov.

Prvú várku piva sme uvarili 1. mája 1871 a dobré meno sme získali najmä vďaka Smíchovskej desiatke. S ňou prišiel vtedajší vrchný sládok Michael Trnka a jeho receptúra sa stala legendou aj štandardom pre pivá podobného typu. Chcel uvariť dobré a dostupné pivo pre všetkých Čechov, čo sa mu evidentne podarilo.

Sládok Trnka má ešte jeden zárez v pivných dejinách: v roku 1884 vymyslel a uvaril Granát. Prvý polotmavý ležiak s granátovou farbou, ktorý sme napriek surovinovej náročnosti dokázali variť aj v ťažkých hospodárskych časoch a s úspechom ho varíme dodnes.

V procese, na konci ktorého si vychutnáte harmonickú a dokonale vyváženú chuť piva, sú dôležité kvasinky. A v nich sme na Smíchove majstri. A už veľmi, veľmi dlho. Ako jeden z prvých pivovarov v krajine sme v roku 1900 založili vlastnú propagačnú stanicu kvasníc a odvtedy držíme a používame vlastný kvasničný kmeň.

Ale ešte späť do histórie. Na prelome 19. a 20. storočia
sme sa stále nazývali Smíchovským pivovarom. Naša
súčasná značka vznikla počas jednej búrlivej večernej
debaty na valnom zhromaždení pivovaru až v roku 1913.

Bolo to obdobie prvorepublikového rozkvetu, v ktorom mal dôležité slovo aj ďalší velikán nášho pivovaru: Karel Dimmer. Predseda správnej rady a vizionár, ktorý napravil vojnové škody a vrátil pivovaru kvalitu aj slávu. Zrýchlil výrobu a všetky drevené ležiacke sudy vymenil za oceľové tanky.

Aj vďaka nemu pivovar v roku 1939 uvaril 859 561 hektolitrov a stal sa najväčším pivovarom vtedajšieho Československa.

V tom istom roku však prišla ďalšia vojnová rana a pre národ aj pivovar sa začali opäť ťažké časy. Surovín bolo málo a na prídel. Pivo bolo na poslednom mieste. Do pivovaru sa už neinvestovalo. Skôr naopak. A tak sa traduje hrdinský čin z roku 1944, keď okupanti chceli zhabať novú medenú varňu pripravenú na inštaláciu. Naši ju počas jednej noci zamurovali. Jednoducho ju nechali zmiznúť. A zachránili ju. Vedeli, že varňa je srdcom pivovaru, ktoré musí po vojne znovu biť.

A tak sa aj stalo. Lenže rytmus už nebol pravidelný. Pivovar bol po nástupe komunistov k moci znárodnený.

Vojny ani komunistický záber nás nikdy nedonútili ustúpiť od našich zásad. Dobré pivo sme sa snažili variť vždy.

Začali sme exportovať pivo do Východnej Európy a výstav v pivovare stále rástol. V roku 1960 sme prekonali hranicu 1 000 000 hl piva.

Sme hrdí na to, že šírime dobrú povesť českého
piva po celom svete, a tak si priaznivci piva
Staropramen môžu vychutnať ležiak, granát či
jedenástku vo viac ako 35 krajinách sveta. 

A prišiel rok 1989 a spoločenské zmeny, ktoré sa dotkli aj nášho pivovaru. A veríme, že v dobrom. Už v roku 1996 sme začali s modernizáciou, vďaka ktorej sme v tom čase mali jednu z najväčších varní v strednej Európe.

V súčasnosti je náš pivovar druhým najväčším producentom piva v Českej republike. Pivo varíme stále pre našich ľudí, ale zároveň ho vyvážame do sveta.